Možno sa vám stalo, že ste si vyhradili čas na modlitbu napríklad v kostole s jasnou predstavou, čo chcete Bohu povedať. A k odchodu ste sa zdvihli ste s dobrým pocitom, ako vám to dobre šlo. Pritom keby ste v tej chvíli stretli niekoho, kto by sa vás spýtal: „A čo vám v modlitbe povedal Boh?“, ostali by ste v pomykove. Toho ste totiž k slovu nepripustili.
            Ani my nemáme radi ľudí, pre ktorých sme pri rozhovore čisto objektom, komu sa môžu vyrozprávať, a to, čo by sme chceli povedať my, pre nich dôležité nie je. Rovnako v modlitbe nie je až tak dôležité to, čo chceme povedať my, veď Boh veľmi dobre vie, čo potrebujeme. Prehovoriť chce k nám On, aby si nás pritiahol, a tiež aby nás „posunul vyššie“. Môže nás osloviť v tichu, kedy máme možnosť usporiadať si vlastné záležitosti. Môže k nám prehovoriť cez Božie slovo, ktoré akoby „zázrakom“ pred našimi očami ožije. Alebo nám môže poslať do cesty človeka, jeho slová, či jeho lásku.
            Hovorí sa, že človek má jedny ústa, aby menej hovoril a dvoje uší, aby viac počúval. Táto pravda platí, a to nielen vo vzťahu k človeku, ale tiež vo vzťahu k Bohu.

Ak sa ťa Boh v modlitbe ľahko dotýka a chce, aby si pri ňom zotrval v tichu, nesnaž sa „zamodliť“ tento okamih, aby si nezabil vyššiu milosť modlitby.
                                                                                              Sv. Katarína Sienská